Spomienky Temného Vlka - 3. kapitola
23. 3. 2011
Tretia kapitola
CHvíľu sme na seba len hľadeli. Darius sa usmieval, prstami stále jemne prečesával moje vlasy. Napokon som sa odhodlala a zdvihla ruku k jeho tvári.
No ešte som sa ho ani nedotkla - a nad našimi hlavami blysla Večernica. Stiahla som ruku, akoby som sa popálila. Napriek mojej vôli sa mi v tvári usadil vystrašený výraz a odtiahla som sa. Odstúpila som a premenila som sa na vlka.
V hlave som mala jedinú myšlienku. Rýchlo preč.
Tá hviezda, bolo to prekliatie?
Nie...Skôr zákaz. Zákaz pre všetkých démonov...
Bežala som lesom a keď som bola na míle od vodopádu, zastavila som sa a premenila sa naspäť. S plačom som klesla na kolená. Až keď som zacítila niečiu prítomnosť, zdvihla som hlavu a rozhliadla som sa. Oproti mne kráčal veľký vlk s ohnivočervenou srsťou. Môj brat...
"Ignis..." šepla som a zdesene hľadela na démona. Vlk sa rozplynul a predo mnou stál mladý muž, vysoký, bledej pleti a s očami, ktoré iskrili ako plameň. On jediný spomedzi démonov mal meno od detstva.
"Sestrička, čo ťa to napadlo?" smutne pokrútil hlavou. Bol sklamaný, cítila som to z tónu jeho hlasu.
"Ignis, prosím... Vysvetlím ti to!"
"Nechápeš? Nejde to vysvetliť! Je to človek! Jeden z tých, ktorí nás zabíjajú!"
"Nie, on nie! Prečo to nechceš pochopiť?" zvolala som zmučene. "Prečo nechceš, aby som bola šťastná?!"
Objal ma a pobozkal ma na čelo.
"Chcem, aby si bola šťastná, sestrička, ale nemôžem ti v tom pomôcť. Nedá sa to."
Nemo som naňho hľadela. Prečo sa tomu nevzoprie? Prečo?
Zákon je zákon... Keby ho porušil, zomreli by ste obaja.
Áno, máš pravdu. Ale prečo mi to hovoríš? Poznám náš zákon. Zákon, ktorý ma odsúdil k večnému vyhnanstvu.
Bezmocne som stála pred ním. On vedel, čo musí urobiť, a ja som vedela, že nemá na výber a jeho samého to ničí. No i tak som ho v kútiku duše obviňovala za tú bolesť, ktorú mi spôsobil.
Odpusť mi, braček... Teraz, keď som ťa navždy stratila, viem, že to inak nešlo!
Natiahol ruku ku mne a pevne ma chytil za plece. Len som videla, ako sa jeho pery pohli, vyslovujúc slovo "Odpusť" a jeho tvár sa skrivila
od bolesti, ktorá prebehla mojím telom ako kŕč. Potom som zamdlela.
od bolesti, ktorá prebehla mojím telom ako kŕč. Potom som zamdlela.
Po dlhej dobe som sa prebrala. Bol už večer, tma prikryla okolitú krajinu a sneh sa jagal ako striebro. Postavila som sa a vzápätí som si vravela - zlý nápad, veľmi, veľmi zlý!
Celé telo ma bolelo a hlava sa mi krútila. Niet divu, že som sa vzápätí povracala a hneď nato v duchu nenávidela môjho brata, jedinú rodinu, ktorá mi ostala, hoci bol vždy odo mňa vzdialený mnoho míľ.
V tej chvíli mi to bolo jedno, bolesť, strach a pocit krivdy prerušili zdravý rozum.
"Budeš sa zodpovedať, brat môj!" zasyčala som a moje oči zahoreli temným ohňom.
Keď som sa dokázala natoľko pozviechať, že som zvládla premenu, vydala som sa po svojej stope. Dúfala som, že Dariusa ešte zastihnem, no mala som smolu. Bol preč, len v snehu som našla ležať sponu, ktorú mal na golieri kabátu. Zaškrípala som zubami a vzala šperk do ruky. Vložila som si ho do vrecka.
"Máme prácu, Rathar," pozrela som na vlka a keď som videla, ako mu v očiach zaiskrilo a vyceril zuby, moju tvár skrivil zákerný úškľabok. Premenila som sa do mojej zvieracej podoby a potom moje kroky viedli rovno na sever.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář